Júlia Jaššová
Piata loď
ku mne priplávala z prístavu mojej dobrej kamarátky a už po prvých riadkoch som tušila, že z nej nevystúpim, kým ju celú nedočítam. Poznáte to?
Pani Bovaryová, ktorá verí, že recept na šťastie existuje, a je odhodlaná nájsť ho skôr, než bude potrebný arzén. Svoju druhú polovicu už nehľadá, lebo zistila, že sama nie je polovica, ale celok. *self love is the key* Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
ku mne priplávala z prístavu mojej dobrej kamarátky a už po prvých riadkoch som tušila, že z nej nevystúpim, kým ju celú nedočítam. Poznáte to?
Čím viac noriem a príkazov si na seba ušiješ, tým domestifikovanejší druh človeka sa z teba stane...?
...o ktorých nevie nikto. Aj my máme svoje vnútornosti občas pekne ubolené, a vtedy chceme, aby sa z tohto smútku dalo vyvracať ako zo zlého alkoholu alebo vyrozprávať, vytancovať, vyzliecť... skrátka hocičo, čo my extroverti
odopieraním. Nielen seba samej ale všetkého od komunikácie cez sklopený zrak až po neuprataný dom. Pre konkrétneho jedinca - trestanca sa začína hotový bludný kruh.
Postaviť dom je ťažké. Fakt. Chce to veľa obety. Časovej, emocionálnej, finančnej... ale vytvoriť domov, to, drahí veriaci, to mi dajte návod, že ako.
východivší spod zeme boli neklamnými signálmi krásnej slnečnej nedele pred nami. V autorádiu sa pretriasali Mečiarove amnestie, tak sme prepli na inú stanicu, nech si úplne nepokazíme chuť k neskoršiemu obedu.
som dnešný sviatok oslávila na záhrade s hrabľami v ruke. Spievala som si trávnice, ale rozbolela ma pri tom hlava, tak som začala ticho rozmýšľať, odkedy je zo mňa záhradnícky typ a čo tu vlastne robím.
V časoch dievčenských som veľmi túžila mať raz svojho Gatsbyho. Treba ho predstavovať, Jaya? Budem teraz optimisticky veriť, že nie.
...myslela som si, že najväčšou bolesťou, ktorú žena v živote zažije, je dozaista pôrod. Hlúpučká som bola! Keby som vedela, čo za utrpenie príde každú zimu snažiac sa deň čo deň nasúkať dve skaderuké - skadenohové
Aké je pekné, keď majú muži koníček. Pomyslela som si na tohtoročnom rybárskom plese, asi prvýkrát v živote. No dobre, bola som v menšine, nemohla som si dovoliť až tak nahlas vyjadrovať svoje antirybárske postoje...
Alebo Ako som pochopila, prečo ho muži tak neznášajú. A došlo mi to veľmi rýchlo. Manžel to urobil prefíkane a empaticky.
Prvý a poslednýkrát. Alebo Ako sa Toluén v rukách mladých rieši vo Fiľakove a ako v Kysuckom Novom Meste (na margo reportáže v TN).
Nedáva vám váš vzťah viac zmysel? Skúste dva kroky vzad alebo ísť na pár dní preč. Nie na spoločný wellness či dovolenku. Choďte každý sám.
Poslala ma mama. Našetrila mi na ňu. Nech už konečne prestanem pretriasať súkromné frustrácie na blogu. Nech radšej napíšem knihu. A išla so mnou. Nielen ako psychická opora, aj ona sa potrebovala dať dopucu...
Nosíme deti v šatkách, na rukách, starosti celého sveta na pleciach, rúže radšej nie, lebo ich (pa)chuť mužom prekáža... poďme nosiť seba! Na rukách možno nie, dolu hlavou sa ťažko chodí...
Tak sa hovorí, píše, nie? Iba tak nájdeme kráľovstvo, nebo na zemi i raj po smrti, keď naše srdcia ostanú krásne detsky čisté, nevinné, prosté... Len rozmýšľam, kde treba to čarovné detstvo ohraničiť...
Nie, toto nie je recenzia na najnovšiu animovanú rozprávku od DreamWorks ani na trpko-sladkú českú komédiu. Toto je vážna úvaha, ženy moje, muži moji.
Z tých našich. Lebo každý ich máme, silné stránky i Achillove päty. Dôležité je uvedomiť si, že aj z našich netalentov sa môžu v určitých situáciách vykľuť skutočné dary.
... o tom, že chlapi nevedia dávať najavo svoje city... Nie, nie, milí moji, ja vám na to neskočím...
Každú noc. V jednej posteli. A veruže to nie je ani potešenie ani slasť. Napĺňať ich rozdielne potreby dá zabrať.