Táto princezná sa zachráni sama,

Autor: Júlia Jaššová | 8.7.2020 o 21:25 | Karma článku: 3,19 | Prečítané:  718x

kričí do sveta nápis na mojom obľúbenom tričku, ktoré si možno pamätáte z článku Dočerta s emancipáciou. Po troch rokoch je dosť vyprané a zašednuté, nosím ho na spanie. Pred pár dňami sa mi v ňom snívalo.

Pila som v tom sne kávu na okraji nerovnej cesty. Vtom mi do záberu vošiel neznámy pán a mňa to rozhodilo. Doslova. Podlomili sa mi nohy, spadla som s končatinami voľne pohodenými na všetky svetové strany. Chvíľu som sa vôbec nemohla pohnúť, cudzinec sa nado mňa sklonil, aby zistil vážnosť situácie. Usmiala som sa na neho, pohladkal ma.  Najskôr po lýtku, potom mi z čela odhrnul vlasy a začal ma pomaly dvíhať. Chvíľu ma držal v náručí, stískal ma, akoby od úľavy, že som celá. V tom sne sme sa poznali.

Keď som sa od neho odtiahla, zhrozene som skríkla: „Preboha, celý krvácaš! Pozri sa na svoje tričko! Poď rýchlo, ošetrím ti to! “ Na čo on pobavene: „To TY krvácaš, necítiš? Dívaš sa na odtlačok svojej rozbitej hlavy.“

„Och, fakt. A nie, nič necítim, ošetrím si to sama...“ mávla som rukou, otočila sa a odkráčala za sprievodu slov : „Ty si strašná koza, Júlia, vieš?!“ (V preklade: Poď sem ku mne, nechaj, nech sa o teba postarám...)

- - - - -

Dnes som úctyhodných niekoľko minút hľadala na preplnenom sídlisku miesto na parkovanie. O siedmej večer. Je vám jasné, že beznádejne. V tom sa zjavil ochotný sused a vraví: „Vidím, že sa trápiš, ja si to preparkujem na to užšie miesto, ty poď sem, uvoľním ti toto.“ Celý naradostený, že mi môže preukázať láskavosť. Gaťky mi zvlhli,no nie, nie tak...  inak... od potu, od toho stresového, ktorý sa vytvorí v žliabku na chrbtici a smeruje dolu. Na miesto, ktoré mi uvoľnil, som si totiž vôbec netrúfala.

Počkala som, kým zaparkuje on, zatiaľ som sa tvárila, že telefonujem, zakýval mi, ja jemu, odkráčal, ja som odišla na parkovisko susedného sídliska.

Lebo sú ľudia, ktorí nám pomôcť chcú. Ktorí vnímajú naše bolesti a poranenia, zlomené krídla.  A my sme rady. A rady pomoc prijmeme. Keď nastane správny čas.  Keď si trúfneme. Na užšie parkovacie miesta, na nové výzvy.

A z niektorých rán sa musíme vylízať zákonite samy.

Ženy, poznáte to? Pri vyzliekaní roláku, ktorý vás po celom dni škrtí, v naliehavosti pocitu, že sa udusíte, ak stratíte ešte minútu, zabudnete, že máte veľké kruhové náušnice. V miernejšej forme sa vám s jemným uštipnutím vyvlečú z uší, jedna sa zakotúľa pod posteľ, druhá sa skĺzne po rozhorúčenom prsníku a  vás jej kov nepríjemne schladí, v horšom prípade si nadtrhnete ucho.

Na poranenie uší si treba dať pozor. Pri vymieňaní outfitov, názorov, partnerov, situácií.  Aby sme boli nestratili schopnosť počúvať svoju intuíciu. Lebo ak niečo neoklameme, tak je to náš vlastný vnútorný rytmus, nastavenie, súkromný kód k našej duši, ktorú ostatní nevidia a pozerajú na naše životy zdiaľky, zhora, letecky zjednodušene.

Majú návod, vedia, kam sa na mapke nášho života pohnúť, aby sme boli rýchlejšie v destinácii Šťastie.

Ale my cítime.  Cítime a vyčkávame. A vieme, že nič nie je dôležitejšie ako čas. Ten liečivý obzvlášť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?