"Tvoj život je odrazom tvojich myšlienok,"

Autor: Júlia Jaššová | 11.2.2019 o 21:47 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  567x

pripla mi na nástenku kolegyňa v práci. A ja na to : "Ho, ho, hooo, počkať počkať, mne to nijako nevychádza!" A dôkazov je neúrekom. Prvým, vyplývajúcim zo samotného chronotopu diania, je fakt, že stále chodím do práce! 

Keby bol môj život odrazom mojich myšlienok a predstáv, každý deň som na bazénovej párty s kokosovým drinkom v ruke, v plavkách s telom bezdetnej dvadsaťpäťky.... (no dobre dobre, vek by sedel. Ostatné vyzerá v nedohľadne.) 

Namiesto popíjania kokosových drinčíkov je na programe dopíjanie mlieka - ktoré zvýšilo po deťoch v miske na škoricové mušličky, ranný beh do škôlky a na vlak, práca, práca, práca... škôlka, domácnosť, večerné "spa" rituály umývania zúbkov na motívy piesní Mira Jaroša, čítanie rozprávky (a tu pozor, tuto už nič nenaklamem, moje deti rastú a začínajú si čoraz viac pamätať! Už neprekročíš stranu, dve! Už neprekročíš správnu intonáciu slova v piatej kapitole v tridsiatejšiestej vete!)... a tramtaráááá spánok! To slastné preklopenie sa z jednej ríše divov do druhej. ..       .------

Dnes ráno mi prišla smska. A ja v hlave: "Ooo, niekto si na mňa spomenuuuul! Aké staromódne, písať smsky! Oooo, "... za dve a pol sekundy napísané scenáre hodné gýču Ingy a Rosamundy dokopy... a tam....viete čo?  Výplata. Oznámenie, že prišla. Viete, čo je tragické? Že sa jej neviem dočkať už asi 29 dní, odo dňa potom, ako som celú časť, ktorá bola uchránená od sporenia, nezodpovedne rozflákala neviemkde... 29 dní, čo nevečeriame hovädzinu (nie poľskú, nijakú), lebo je drahá... 29 dní, čo nežijeme povrchnými statkami a ponárame sa do útrob svojich duší, čítame knihy, 29 dní, ktorými náš život pripomína opustený ostrov a hľadáme všetko, čo sa dá zužitkovať.... A ja v deň výplaty nespievam, neradujem sa, lebo čo? Lebo v hlave spriadam fantastické príbehy o búrlivých vášňach a hrdinoch z okraja spoločnosti zachraňujúcich svet... nevybúrených žien. Fu, som sa unavila.... 

....súkromnými utópiami o živote v rajskej záhrade. V ktorej niet Evy ani hada, jablka ani pýchy. V ktorej sa stráca potreba týrať a bičovať za nesplnené príkazy, hanbiť sa za šťastie, predstierať skromnosť.... a že dajú takéto predstavy zabrať! Ešteže sa tie moje niektoré nie a nie zhmotniť.

Že si môžem dovoliť byť stále len človek, len žena. Obyčajná, nervózna z nadbytku testosterónu kondenzujúceho v dome, rozlietaná, trucujúca, vláčna a chaotická. S potrebami, maniermi, ale aj schopnosťou znova a znova nachádzať chuť na dne misky s cereáliami.... 

 *Attenzione a piccole cose.*

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?