Prvý vulgarizmus môjho syna

Autor: Júlia Jaššová | 16.9.2018 o 17:23 | Karma článku: 2,46 | Prečítané:  896x

Štvorročného. Predavačke v obchode. Čosi ho trošku úlisným spôsobom "nabádala" urobiť, na čo ju on nonšalantne poslal na jedno krásne miesto pár centimetrov nad ženskou zemou, a predsa tak blízko mužského neba. 

Spôsob, akým sa s ním rozprávala, ma samotnú dráždil, preto mi toto príhodné použitie vulgarizmu pripadalo náramne smiešne. A ten nenútený a samozrejmý "pôvab", s ktorým to odprezentoval! Taký majú azda len deti. Až sa trochu hanbím, že som na to jeho malé rebelstvo hrdá. To však nevylučuje fakt, že ma to poriadne prekvapilo a vyľakalo. Okamžite sme situáciu začali riešiť. 

Obišli sme kde, kedy a koho počul podobný výraz vysloviť, veď denne prichádza s toľkými novými slovami, ktoré nepoužívame, a predsa ich intuitívne berie za svoje. 

Najskôr som sa tvárila, že nepočujem, keď to zopakoval, snažila som sa mu vysvetliť, že to nie je vhodné, potom zase moja ignorácia, jeho úsmev a čarovné slovíčko, dve na zadok, jeho úsmev, o siedmej do pyžama a spať, jeho plač a koniec. (Myslím, že táto psychologická metóda nie je ani psychologická ani správna, ale fungovalo.) Odvtedy podobný výraz nepoužil. 

Manžel sa len usmial a povedal : Čo z toho robíš vedu, deti toho natárajú! 

Na druhý deň mi pri zaspávaní Julko povedal : Maminka, dnes, keď sme boli zo škôlky na prechádzku, som ťa videl pred kanceláriou, som ti kýval, aj som na teba kričal, taký som bol hrdý. Vieš, lebo ty si pekná mama. 

S lícami nafúknutými ako plachetnica som priplávala do obývačky, vyrozprávala som manželovi, aká som podľa Julkových slov úžasná a prosto, viete, samé superlatívy som popridávala...  on bol ticho, len sa na mňa pozrel veľkorysým pohľadom, v ktorom bolo : Deti toho natárajú! 

A ja som si smutne uvedomila, že hej. Jasné, že by ma to potešilo viac, keby sa podobná situácia zopakovala o 20 rokov. On bude mať 24, ja 45. Prvé vrásky, ovisnutá pokožka, to by bolo, taký kompliment od syna! To by už malo váhu! Cenu, hodnotu! 

Počkajte, skutočne stúpa váha našich slov priamo úmerne s narastajúcim vekom?

Posledné týždne sa sama vo svojom živote, bohužiaľ, presviedčam, že ani nie. Že slová niektorých ľudí nemajú ani váhu ani cenu. Akurát tak dátum spotreby. Nasledujú pred skutkami a na skutok sa nikdy nepremenia. Z niektorých jedincov sa stávajú tárajkovia a šaškovia. 

Kadečo kadekomu, bez rozmyslu. Sľuby, vyznania, silné reči a plno slabých/žiadnych skutkov následne.

No kým deťom vieme vcelku zhovievavo a akosi automaticky odpustiť, pri dospelých jedincoch s detinským správaním už tak veľmi nie. To nám nepríde akosi ani vtipné, ani rozkošné, ani prípustné. Slovo nerobí len muža, ale aj dámu. 

Slová majú silu a tá vie byť kontraproduktívna. So slovami sa dá hrať, dokážeme im dať energiu, ktorá rozvibruje emócie a vnútro, dokážeme nimi burcovať aj rozosmievať, urážať aj klamať, vytvárať plané nádeje, vdychovať do nich ružovú alebo čiernu farbičku, mráz alebo jar.

 Lebo aké farby používaš, taký obraz vytváraš - druhým o sebe.  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V pozadí detvianskej kauzy sa objavuje Kotleba a spravodajcovia

Firma z Bránikovho blogu robila čistky

Sĺpček Zuzany Kepplovej

Čo by mal Šefčovič pochopiť

Veru, nie sme ako Španieli.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Ako nevidiaci zistí, že má šaty rovnakej farby

S čím všetkým sa musí nevidiaci vysporiadať.


Už ste čítali?