Voľné vzťahy, kabelky a iné roztopaše

Autor: Júlia Jaššová | 15.6.2017 o 13:26 | (upravené 15.6.2017 o 13:32) Karma článku: 5,03 | Prečítané:  1109x

Nedávno som tu zhliadla jedným okom, (či skôr cez jedno oko a prsty), článok o voľných vzťahoch. Nedočítala som ho do konca, priznávam, tak vlastne ani neviem, aká bola idea, len tá téma mi dnes vošla do krvného obehu.

Témy kradnúť nezvyknem... ale keď to ona sa mi vkradla do hlavy!

Cestou z prechádzky mi padla do oka kabelka. Fakt pekná kabelka. Júlia, zlatko, nepotrebuješ ju. Hovorí rozum. Máš jednu na pleci, praktickú, v praktickej farbe, ešte vyzerá fajn, nepotrebuješ novú. Kočík zacítil vibrácie a zrýchlený tep môjho rozmarného ženského srdiečka a celou silou ma vtlačil do obchodu. Proti všetkého rozumu. Nasilu, darebák jeden. A veď, mala som narodeniny. Zaslúžim si. Môžem. (Nemala by narodeniny oslavovať vlastne matky? Na svojom splodení ani vylodení z podmorských útrob svojej mamy som sa nijako zvlášť nečinila... no a čo.) Spýtala som sa na ňu predavačky. Vložila mi ju do rúk. Bože, tá VOŇALA! Kožou! Ozajstnou! Pravdepodobne prasačou, alebo kravskou, ale čo na tom! A potom mi oko padlo (dnes mi tie oči stále padajú) na cenovku. A vtedy zo subjektívneho "môžem" vzniklo objektívne "nemôžem". SI DOVOLIŤ. Bola pridrahá na jednu ženu tlačiacu kočík s jedným kusom dieťaťa  v ňom a s druhým kusom dieťaťa v škôlke. A veď načo by mi aj bola. Väčšinu dňa trávim na trávniku, v štrku, v piesku. Úplne stačia montérky a pracovná obuv. V preklade rifle a tenisky.

Navyše. Bola farebne ťažko zladiteľná. V slovníku módneho štylistu - záväzný kus. Vyzerala dokonca trochu "posh". Okrem toho ihriska... raz do týždňa taliančina, hm, príliš malá na učebnice. Raz do roka výbeh do ulíc s kamarátkami... jedny šaty, k nim sa nehodí, príliš veľká na rúž a púder. Pravá koža - skôr sa zoderie a vyšúcha ako jej lacnejšia "eko" alternatíva. Navyše som takto eko-friendly... A keby mi tá spadla do blata alebo by mi ju deti "zamurísali" od zmrzliny, asi by ma to aj zabolelo, viac starať sa o ňu treba, udržiavať, kto má na to čas... Vlastne ju asi nechcem. AJ KEBY som si ju niekedy mohla možno dovoliť, sa mi páčila TAK VEĽMI, že "keby niečo", bolo by mi ľúto. (Aj vy, keď si toto súvetie prečítate viackrát po sebe, točí sa vám hlava?)

A takto podobne, v rovnakej paralele, to funguje aj v oblasti voľných vzťahov, možno vzťahov všeobecne. Vyberáme PRAGMATICKY. Hlavne pragmaticky. Len nech vybraný jedinec nie je príliš výstredný, nech je aj do koča, aj do voza. Nech vyzerá dobre, len nech to nepreháňa. Nech nemá v hlave piliny ale zas intelektuál v knihách? Nie. Urobíme si v hlave tabuľku, zaškrtávame, generujeme ideálneho "partnera."

Veď a čo, že mi nevonia. Len nech nie som sám/sama. Radšej s tvrdou eko kožou ako s niekým, koho sa nemôžem nasýtiť, nabozkávať, namilovať... to je návykové, to ma zničí. Hlavne žiadne škrabance. Na srdci, pochopiteľne. Tak to nepoďme kategorizovať; poďme sa stretávať, športovať (v posteli), žiadne vyznania, kvety ---> veľa to stojí, úsilia aj peňazí, navyše, človek si rýchlo zvykne na dobré, a potom chce viac a viac, a potom sa to niekde zastaví, človek nevládze ---> hádky, problémy, bolesť.

Len sa tomu, panebože, len sa tomu vyhnúúúúúúúúúť............

Máme strach z bolesti. Keď ma niečo začína valcovať, a to tá láska, to tie city zvyknú; to by aké vnútro som musela mať, aby som spod toho nevyšla plackatá a vylisovaná. Všetko sa zmení. A čo keď to nevyjde, čo keď...

A potom strach zo zlyhania. Z povinnosti navyše. To vzťah, to nieeeeee, to ako kvietok, to treba polievať, starať sa, kypriť, hnojiť... to sa samo neurobí. Nás tak na náboženstve učili, že láska nie je ľahká (áno, asi v oboch zmysloch), že láska je tvrdá práca. Trochu som sa toho vtedy zľakla a mám z toho strach asi doteraz. Niečo budovať, niečo stavať. You know.

Keby sme sa menej mechanicky pozerali okolo seba. Menej mechanizovali ľudí. Menej robotov by chodilo po svete, menej bezcitnosti, VIAC LÁSKY. Áno, asi aj viac problémov a nutnosti "riešiť", viac talianskych manželstiev, rozbitých tanierov, udobrovacieho sexu, detí, potomkov "nerobotov", spontánnych situácií, radosti.

Tak nerozmýšľajme nad ľuďmi rovnako ako nad kabelkami. Nad vecami.

Nekalkulujme. S citmi sa to nie vždy vyplatí. Lebo nakoniec možno zaplatíte oveľa viac, ako ste si mysleli. Schopnosťou cítiť. Schopnosťou ešte pohnúť srdcovým svalom. 

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Nacionalistický kňaz pomáha šíriť propagandu ĽSNS

Ján Košiar, ktorý otvorene podporuje kotlebovcov, píše pre časopis Zväzu protikomunistického odboja. Magazín platí ministerstvo vnútra.

KOMENTÁRE

Antifašisti ani antikomunisti to nepochopili

Neexistuje sloboda len pre jednu vybranú skupinu.

EKONOMIKA

Volkswagen: Odborári dostali to, čo sme im núkali pred štrajkom

Na jar ponúkal Volkswagen zvýšenie platov o 12 percent.


Už ste čítali?