Neviem kedy v histórii ľudstva človek začal "unormálňovať" sám seba, odstrihávať si pierka z krídel jedno po druhom, aby náhodou nevzlietol, alebo nebol iný ako zvyšok sveta, divokejší, spontánnejší, živočíšnejší; fakt neviem. Ale stalo sa.
Ľudia začali mať potrebu niečím sa riadiť, šablónovito sa riadiť istými smernicami. Obmotali si krídla nitkami a sprízemneli... Aspoň taký pocit občas mám. Som sama, alebo?
Pred pár dňami som sa rozhodla ísť povzbudiť svoju priateľku, stand-up komičku, konečne naživo na jedno tematické vystúpenie, nech vidím, o čom to celé je, a že je to vážne úplne iné ako v televízii alebo na videu. A mala pravdu. Dve hodiny vkuse som sa smiala ako kôň, občas som si musela rukou pobúchať o stĺpik v klube, o ktorý som sa opierala, také dobré to bolo... A okrem iného som si všímala okolostojace a sediace osadenstvo.
Väčšina sa bavila tiež, veď preto tam prišli, no nemohla som prehliadnuť dve slečny/panie - netuším, ktoré v momente, kedy vtip maximálne vygradoval alebo prišla neočakávaná pointa, sa so zvyškom klubu rozosmiali. A o dve sekundy sa spamätali, že sa smejú na oplzlom, morbídnom či sexistickom vtipe, no úplne pod ich človečiu úroveň, a prestali. Poker face do dvoch sekúnd, kedy to už zvládnete rozumom ukočírovať, keď prvotný impulz vyslaný do mozgu spôsobujúci zmenu mimiky tváre do úsmevu desiatky a to všetko okolo zmizol, a vám ostanú dve možnosti: - dať emócii plynulý priebeh, dosmiať sa; alebo to zabiť v zárodku, len to nedať najavo, len to kdesi skryť, radšej sa tým udusiť, len nech to nevidno, že som sa zasmial.... Viete si to predstaviť? Občas sa už nevládali kontrolovať, tak z toho vzniklo akési nesmelé "hihi", vzápätí sa na seba pozreli, zvážneli, pokrútili pohoršene hlavami.
A asi sa cítili lepšie, predpokladám. Dôstojnejšie alebo tak. Inteligentnejšie. Veď zasmiať sa na niečom tryskajúcom z najhlbšieho dna našich čiernych škaredých duší, oooouuuuu, len to nie!
Dakedy si akosi nechceme priznať, aké zvery v nás driemu, ale dobre. Veď dobre. Veď. Veď nás učili mama s tatom, aby sme sa vedeli správať, aby sme boli slušní dobrí distingvovaní ľudia.
Asi to je tak dobre.
Veď nemôžem zjesť celý tanier gulášu, keď som na návšteve, nepatrí sa to, čo by si, preboha, čo by si o mne pomysleli? Ešte by ma vyškrtli zo zoznamu právoplatných ľudí, a potom čo? By ma náhodou ohovorili, čo za prasa môže zjesť taký veľký tanierčisko... Poznáte?
Musíme sa vedieť SPRÁVAŤ, nie chovať, chovať je nespisovné, čechizmus, chováme zvieratá (pozn. jazykovej redaktorky). Ale mne sa to páči a "robotu" si domov nenosím, tak to použijem. Chovať sa ako ľudia. Lebo nám sa to páči. Alebo nás to niekto naučil? Dávať si "náhubky", uťahovať opasky, držať svoj život za opraty, vpratať sa do kože, krotiť sa. Krotiť sa, ovládať, korigovať svoje skutky. Skutky sú ešte fajn, ale snažiť sa krotiť svoje myšlienky, nápady? To úplne najprvšie najprvšie, čo sa z nás vyderie napovrch? Radšej sa nezasmiať tak OD SRDCA, lebo mi ešte napáchne hlúposťou?
Lebo niekto vyrobil pomyselné škatule príkazov, do ktorých, keď sa, človek, napraceš, budeš dokonalý. Budeš dobrý. Budeš úspešný. Budeš. A zabudol do nich urobiť dierky na vzduch. Ale takýto pridusený polomŕtvy aspoň lepšie znášaš bolesť pokrčených končatín, lebo si väčší ako tá škatuľa. Čo tam po individualite.
Mať názor je skvelé. Ale nepripustiť názor iný, za žiadnu cenu, ani len na chvíľu skúsiť niečo neprehodnotiť, to je obmedzené. Taká malá totalita, ktorú páchame sami na sebe. Ubližujeme tým len sami sebe, nemáme sa radi, hanbíme sa za svoje pocity, emócie.
Poďme sa oslobodiť od konvencií, kamaráti moji, roztiahnuť krídla, odviazať sa z lana istôt zo skaly istoty. Krídla nemáme, spadneme určite, ale nie hlbšie ako do svojej človečej podstaty. A občas je príjemné sa tak holými nohami dotýkať prirodzeného, autentického, ničím nevyformičkovaného ja. Tak si uvedomiť, že sme LEN ľudia. Áno, LEN. Obyčajní, trápiaci sa, občas skazení a občas "normálni". Ale hlavne, buďme slobodní v duši. Veď viete. Teda dúfam. Ťažko sa niektoré veci dávajú na "papier".
PS: Odpustťe dĺžku tohto článku, som sa trochu utrhla z reťaze. Mier.
