reklama

Kde domov môj

Postaviť dom je ťažké. Fakt. Chce to veľa obety. Časovej, emocionálnej, finančnej... ale vytvoriť domov, to, drahí veriaci, to mi dajte návod, že ako.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Po štyroch rokoch, čo sme bývali nie vo vlastnom, som sa tešila ako malá, kedy sa už konečne nasťahujeme do nášho. Ešte stále treba dotiahnuť nejaké detaily, no aj napriek tomu som sa rozhodla, že cez víkend s chlapcami prespíme v novom. Nech si pomaly zvykajú.

Prešla asi jedna hodina a jaššidlo číslo jeden sa rozplakalo. Že vonku už je tma a on chce ísť domov spať. Tak som mu vysvetľovala, že teraz je náš domov tu. Nechápal. Veď tu neni starká ani starký. A prečo. A kde sú.

Nakoniec od únavy obe ratolesti odkväcli o jedenástej, zobudili sa o šiestej. Mama? Pojme už domov. Už je vidno. Opäť som sa im snažila vysvetliť, že náš domov je tu. Julko si vzdychol a smutne povedal :"Veď hej, je to tu pekné. Ale ja chcem ísť domov."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O hodinu: "Maminka? Už sme zrolovali koberček aj autá upratali. Vypi si kávu a pôjdeme domov, dobre?"

A vtedy som si uvedomila, že aj ja chcem ísť. Že akosi ticho tam je. Žiadna svokra, ktorá by sa ma pri raňajkách pýtala, čo idem variť na obed, a pri obede, čo idem variť na večeru. Jaššidlá mi "apatickeli" pred očami, nebavilo ich vyvádzať, keď nemali spojencov a útočisko v izbe starkého. Akosi veľa priestoru sme mali, príliš veľa, aby sme ho dokázali vyplniť sami a napriek tomu som stíhala upratovať, všade čisto, sterilne, bez stresu, kriku, duše.

Mrzelo ma, že si nevieme vystačiť, no asi ako všetko v živote, aj vytvoriť domov chce čas. Lebo to nie je len tehla, strecha, nábytok. Vlastne, asi to nakoniec nebude žiadna priestorová veličina. Možno len pocit, že niekam patríte. Niekam, kde sa cítite tak samozrejme a sami sebou, tam, kde si vaše srdce potichúčky prdká a hovie a čas plynie pokojnejšie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Noha milovanej osoby prehodená večer na gauči cez vašu nohu. 

Stretnutie pohľadov s neznámym na ulici, pri ktorom sa spontánne usmejete.

Minulé leto s Erikou a Johankou na chate. Naše holaté deti opekali slaninu, učili sa ocikávať kvietky, my sme dýchali dym, letnú nočnú oblohu a hviezdy, a dúfali sme, že pomer dve plienky na tri deti krát jedna noc sa vyrieši sám a možno sa niektoré z detí konečne vypýta.

Starká Vilma, keď mi zavolá, aby som "friško" prišla, že upiekla koláč a uvarila moju obľúbenú polievku.

Keď bučím Simone do telefónu, prečo nás v škole neučili, že život je ťažký. A láska bolí, a jedno z jaššidiel do ťažko filozofickej atmosféry euforicky zakričí :"Mama, mama, poď sem, pozri aké pekné hovienka som vykakal."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa smejete ako šibnutí. Len tak. Lebo sú ľudia s kompatibilným zmyslom pre humor, kvôli ktorým sa vaše výdavky na riasenku a mejkap značne navyšujú, a vám to vôbec neprekáža.

Mama a oco.

Každý človek, v ktorého očiach sa nájdete.

Všade, kde je láska.

Tak poďme domov, buďme domovom.

Júlia Jaššová

Júlia Jaššová

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Pani Bovaryová, ktorá verí, že recept na šťastie existuje, a je odhodlaná nájsť ho skôr, než bude potrebný arzén. Svoju druhú polovicu už nehľadá, lebo zistila, že sama nie je polovica, ale celok. *self love is the key* Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu