Policajti, prostitútky a prvý hmyz

Autor: Júlia Jaššová | 19.3.2017 o 14:42 | Karma článku: 4,61 | Prečítané:  1195x

východivší spod zeme boli neklamnými signálmi krásnej slnečnej nedele pred nami. V autorádiu sa pretriasali Mečiarove amnestie, tak sme prepli na inú stanicu, nech si úplne nepokazíme chuť k neskoršiemu obedu.

Cieľom bol neďaleký vŕšok s tutti-frutti výhľadom na okolie. Pol cesty sme dali autom, zvyšok peši. (No dobre, asi tri štvrtiny cesty boli autom - mama, otec, odpusťte, vychovávali ste ma v turistickom duchu, ja viem... jaššidlá sú ešte malé. Že ja som v ich veku dávala minimálne fatranskú hrebeňovku? Nie, len ste už zabudli.) Tak či onak, vrchol sme dosiahli a pred nami sa rozprestrela krajina jak z obrázku. 

Ja som mala pred sebou spoteného cyklistu, prezliekal sa z jedného termotrička do druhého, NEVDOJAK som si ho pohľadom premerala, zabudla som, že moje slnečné okuliare nie sú načisto zatemnené... tie jeho tiež neboli, venoval mi pobavený pohľad a ešte pobavenejší úsmev. No vravím, tutti-frutti výhľady, pohľady... Každému podľa zásluh.

Sadli sme si na lavičku, úplne nezaslúžene vzhľadom na vynaloženú námahu. Jaššidlá hompáľali maličkými nôžkami vo vzduchu, ja som  cez dieru na rifliach celou plochou vytŕčajúceho stehna nasávala déčko do zásoby, Julko mi povedal : "Mama, posuň sa, mám veľký zadok. :-)" Neviem, kde to počul, ja takto nerozprávam, no povedal to s takou vážnou tvárou, že som mu uverila, a bez protestu sa posunula bližšie k páriku vedľa.

Vlastne som už sedela viac s nimi ako s našimi, a mohla si bez výčitiek vychutnávať ich rozhovor o božskom tichu, v ktorom ani lístoček nepočuješ zašušťať, také to ticho vie na kopci byť... Ja som žiadne božské ani iné ticho nepočula, len tento ich rozhovor, ale vôbec mi to neprekážalo. Chcela som sa rozbehnúť a skočiť, ale rogalo nemám, tak som sa rozhodla zapísať si aspoň číslo spoločnosti organizujúcej tandemové zoskoky. Zistila som, že mobil som nechala doma. (Ivana, neteš sa, skočíme si aj tak. Zapamätala som si webovú stránku.)

"Oj, v živote je toľká krása skrytá, že je vlastne hlúpe tvár robiť kyslú..." Zašveholil mi do uška Smrek a ja som si spomenula na štvrtkovú hodinu taliančiny, keď sa lektorka spýtala usmiateho a dobre naladeného spolužiaka, prečo je vždy taký šťastný. A on jej odpovedal : "Perché no?" Prečo nie? Vau. 

Prečo si nevyberáme viac šťastia ale nešťastia? Ľudí, situácie, výhľady, uhly pohľadov... Všetko je o uhle. Keď si robíme "svojku", tiež sa nefotíme zdola, nech nám vidno všetky štyri brady a chĺpky v nose, ale snažíme sa nájsť ten svoj uhol, v ktorom sa budeme páčiť sami sebe. A ten nie je univerzálny. Tak ako sme každý jedinečný, je jedinečný aj spôsob, akým žijeme svoj život, ako si nastavíme foťák a čo ním budeme fotiť.

Rozhodnime sa pre šťastie. Vyberme sa za ním. Za tými ľuďmi, s ktorými ho cítime, za tými vecami, ktoré nám robia radosť, z ktorých sa tešíme. Dajme si námahu naučiť sa vnímať krásne veci, nie tie škaredé. Je len na nás, ktorými si zaplníme myseľ, hlavu, dušu. Či budeme kŕmiť dieťa v nás túžiace sa hrať alebo namrzeného dospeláka s plnou hlavou problémov.

"Poďme spolu lieeeeetať, pozri ja už letííííííím." Peknú nedeľu, drahí. Vidíme sa pri zoskoku.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Bývalá opatrovateľka: Bol to prázdny život, nedalo sa to vydržať

Agentúry zneužívajú vodičov aj opatrovateľky, tvrdí bývalá opatrovateľka v Rakúsku Angelika Horňáková.


Už ste čítali?