Vzťahový impresionizmus

Autor: Júlia Jaššová | 7.12.2016 o 22:04 | Karma článku: 3,67 | Prečítané:  422x

Nedáva vám váš vzťah viac zmysel? Skúste dva kroky vzad alebo ísť na pár dní preč. Nie na spoločný wellness či dovolenku. Choďte každý sám.

Možno znovu stratený zmysel nájdete.

Ono je to v dlhotrvajúcich zväzkoch už raz tak. Prvotné očarenie sa vyparilo, zamilovanosť je dávno preč. Už sa nemilujeme? To mám takto žiť už do smrti? Pýtate sa, oprávnene.

Keď ste spolu chodili, neboli ste spolu až tak často. Každý na inej vysokej škole, napríklad. Nevideli ste sa celý týždeň, zato víkendy vám patrili. Nemohli ste sa jeden druhého nabažiť, vybozkávať, domilovať, vyrozprávať, stihli ste kino, divadlo, balet aj čínske bistro... mali ste program, možno aj nemali, hlavné však je, že okamihy boli svetlé, pozitívne, úplne iné ako realita pondelok - piatok, ktorú ste nechali spolu so špinavým oblečením v batohu mame vyprať. Váš vzťah bol ako biele plátno, možno aj zamilovane ružové, so stopami po krásnych jasných farbách...

Neskôr ste spolu začali žiť. Je jedno, či len tak, či ste uzavreli manželstvo, či máte deti celú kopu, či žiadne. Každodenná ubíjajúca realita sa začala s vaším vzťahom miešať, strkať do seba, paralelne sa míňať.

Sedíte na káve, na pive, preberáte s kamarátom, kde to všetko je. Láska. A bola vôbec? Ona ma asi nikdy ani nemala rada. A on? Pozri sa na neho. Len čumí do počítača a nič nehovorí...

...ale vieš čo? Minule mi kúpil čokoládu. Moju obľúbenú. A vlastne, tá moja mi poslala sms, že ma ľúbi. Podvádza ma? Alebo ma má skutočne rada?

Výčitky svedomia sa miešajú s pocitom krivdy, s pocitom nelásky, jej nedostatku. Už sa spolu ani nesmejeme...

Na ružovom plátne už nerozoznávame farby. Žijeme vedľa seba, pozeráme jeden na druhého, oči nám vyhasínajú. Nič nedáva zmysel. Píšeme si v hlave tabuľku, počítame, či je farieb na plátne viac šedých alebo svetlých. A stále nič. Nevidíme. Pred očami machuľa. Stojíme, stagnujeme, stagnuje náš vzťah.

Možno sa potrebujeme pohnúť z miesta. Urobiť krok dozadu. Od seba. Na chvíľu. Možno deň, možno dva, možno mesiac.

Aby sme získali nadhľad. A možno budeme prekvapení, že napriek dosť veľa tmavým odtieňom na plátne to bude stále Van Goghova tmavá, no kúzelná Hviezdna noc či nebodaj Slnečnice.

A u niektorých možno Degasov Absint.

Nerobme dva kroky dozadu skôr, než sa dokážeme na náš obraz pozrieť.

Láska je hodnota. A hodnota je nadčasová. Trvá večne. No aj jej vytvorenie si pýta svoj čas, dakedy celý život. Pretkaný utrpením, hluchými aj slepými obdobiami, no v prvom rade túžbou po kráse a večnosti. Umelec si nikdy nebude istý, či jeho dielo zožne úspech alebo si vyslúži miesto v tmavom podkroví zakryté plachtou. Podstatné je, či v neho verí on sám.

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Spasí nás univerzálny základný príjem?

Stroje a automatizácia prinesú v budúcnosti stratu polovice pracovných miest. Spolu s tým príde ešte väčší hnev ľudí bez práce. Bude to znamenať pád demokracie?

AUTO

Nie v každej hmle treba zapnúť hmlovky

Predné a zadné hmlové svetlá plnia rôzne funkcie.

ROZHOVOR

Zosnulá Jaroslava Blažková: V Kanade som žila náhradný život

V tomto smutnom svete treba vyhľadávať jagavé momenty.


Už ste čítali?