Bola som na terapii

Autor: Júlia Jaššová | 6.12.2016 o 12:18 | Karma článku: 6,44 | Prečítané:  2251x

Poslala ma mama. Našetrila mi na ňu. Nech už konečne prestanem pretriasať súkromné frustrácie na blogu. Nech radšej napíšem knihu. A išla so mnou. Nielen ako psychická opora, aj ona sa potrebovala dať "dopucu"...

...zhodiť masku, obliecť svoju podstatu. Dušu.

Keď si prestanete všímať neúspešných komentátorov života iných ľudí, do života sa vám pripletú ti druhí. Úspešní. Inšpiratívni. Šťastní. Tí, ktorí nemajú potrebu šíriť negatívnu energiu do ovzdušia cez póry vlastného zbabraného života. Tí, čo ho vzali pevne a slobodne do svojich rúk a začali ho žiť tak, ako sa len a len im páči.

Takto sa k mame dostala na jednej krásnej akcii ešte krajšia a hodnotnejšia kniha českej módnej návrhárky Táni Havlíčkovej Móda a duše (Klíč k sobě), ktorú som si, priznávam -  s počiatočnou nevôľou, prečítala v jedno lenivé augustové dopoludnie aj ja. A bola som nadšená!

Pojem móda azda v každom človeku konotuje niečo povrchové, povrchné, oblečenie, "handry", niečo, čo je dôležité pre akúsi vonkajšiu reprezentáciu, niečo, čo sa treba "naučiť" ladiť či správne kontrastovať, kľúč, vďaka ktorému máme pocit, že na prvý pohľad rozoznáme poriadneho človeka od toho menej vydareného... no nie je to celkom tak.

Oblečenie je tak trochu (či úplne?) odrazom nášho vnútra, našej duše. Teda, ako kedy. Čo to tu splietam? Nie je to celé akési zamotané? Tak je, či nie je? No, práve v tom je problém, že ani my sami už nevieme. Zyvkli sme hrať v živote role, prevzali sme nám neprirodzené vzorce správania, sme zmätení a oblečením svoju zmätenosť ešte zvýrazňujeme. Namiesto toho, aby sme cez oblečenie nechali hovoriť našu dušu, vnútro, sa ním maskujeme. Sme dobré dievčatá, tak nosíme upnuté béžové roláky a voľné materiály, len nech niekoho nepohoršíme... sme "správne" ženy, tak nosíme kvetované šaty zvýrazňujúce pás a boky... sme nezávislé, tak naberieme odvahu do pánskeho saka... A sme to skutočne my? Nehráme sa na to, čo by sme chceli byť? Aká je naša duša? Som skutočne jemná princezná alebo sa to páči môjmu manželovi/rodičom/"tak sa oblieka žena"? Som naozaj drsná rebelka v čiernom svetri alebo tým chcem len zakryť svoju nežnú a zraniteľnú dušu? SOM TO EŠTE JA?

Čím to je, že jedna žena v šatách vyžaruje neskutočný náboj a druhá sa cíti tak nemožne, že ani vy s pri nej necítite dobre? Prečo tá vyholená "čudáčka" v nohaviciach a vyťahanom svetri vyzerá tak sexi a chce ju každý muž v bare a ja, dokonale zladená sukňa a volániková blúzka som mimo hry? Ja som predsa ženskejšia, nie? Správna odpoveď je len jedna.

Dokonalá súhra vnútra a vonkajšku. Len keď prenikneme do svojej duše a budeme žiť autentický život, svoj život, nebudeme mať potrebu oblečením miasť okolie. Budeme stotožnené so svojím štýlom a naopak, on bude potvrdzovať našu dušu tak, že si do života začneme ťahať len správnych ľudí pre nás. Aj oblečenie vysiela vibrácie, energiu, pôsobí. Na mňa, na teba, na všetkých. Je odkazom, neverbálnym prejavom.

Táňa Havlíčková vymedzila osem štýlových typov, každý z nich s inou charakteristikou, s iným namiešaním mužského a ženského princípu, s iným "nastavením" fungovania hlavy, srdca a duše. Možno nerozumieme, ako si môže krásna žena vyholiť polovicu hlavy, ako môže muž byť na materskej dovolenke, prečo jedna má silnú potrebu sebarealizácie a ďalšia chce ostať doma a starať sa o rodinu... a možno aj vďaka tejto knihe pochopíme. Kto sme, s kým žijeme, prečo nám niektoré vzťahy nefungujú a naopak, v iných to iskrí sympatiami od prvého pohľadu do očí.

Do jedného, už teraz pridlhého článku obsah knihy nevpracem, kto bude chcieť, cestu si k nej nájde. Možno aj k samotnej Táni na semináre, možno k jej žiačke, certifikovanej fashion terapeutke Andrei Molnárovej na prednášku či na nákupy. Ako som urobila ja s mamou. A urobili sme dobre :-)

Rozhovory, pri ktorých sme lúskali naše osobnosti, sa "trošičku" pretiahli (na pár hodín), a teda nakúpiť sme toho veľa nestihli. V konečnom dôsledku o to ani tak nešlo... lebo sme s nadhľadom a smiechom spoznali naše vnútra. Že sa to nedá? Že mi dnes už fakt nerozumiete? Čo už. Každý sme blázon trochu inak. A ja sa verejne so svojou diagnózou priznávam. A je to oslobodzujúci pocit, lebo môžete robiť čokoľvek a všetci len rezignovane mávnu rukou :-)

Pekný deň, priatelia! Poďme skúšať nové veci, nech sa ťapákovský "cmar" v našich žilách opäť mení na pulzujúcu krv... možností je nekonečno.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Čudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

DOMOV

Sieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.


Už ste čítali?