Občas si na tele nájdem modrinu. A nie je to ani vášnivý cucflek, ani stopa po sadizme. Jeden ma kŕčovito drží za ruku a kope do brucha alebo chrbta, druhý sa hrá s ramienkom podprsenky, a ten tretí rozmýšľa, či to dnes dá alebo sa presťahuje na gauč.
Naša posteľ dvakrát dve dvadsať ostošesť vŕzga. Pomaly sa začína rozpadávať. Naše manželstvo o čosi rýchlejšie. Bude to chcieť dobrého terapeuta alebo rehabilitačný pobyt. Raz. Detská doktorka mi povedala, aby som si momentálnu situáciu vychutnávala plnými dúškami. Veď do pätnástich so mnou deti spávať nebudú... Krásna predstava. O pätnásť rokov si ku polovici splatenej hypotéky štrngnem na odchod svojich detí do vlastnej izby.
Chce sa mi plakať. Revať, revať sa mi chce.
"Zaručené" rady matiek z internetových fór nezaberajú a Jiřina Prekopová je presvedčená, že na vine som ja. Nedostatok autority vo mne, ktorú deti vycítia rýchlejšie než stopovací pes a otročia ma. Čistá pravda. Uznajte. Iné deti spávajú s látkovou plienkou alebo plyšovým mackom. Som len hračka. Nič, len vec.
Frustrujúca predstava.
Frustrujúcejšia ako vízia môjho prvého zamestnania po materskej. V pekárni. Kam inam ma zoberú? Deficit spánku mi úspešne odoberá z mozgovej kôry a háčkovať som sa stále nenaučila. Zato vstávanie o pol piatej (no dobre, dakedy aj o šiestej) každé ráno dávam s prehľadom.
Vďakabohu za aplikácie o počasí v mobile, informujú ma skôr, ako odostriem záves. Aj keď to urobím, nevidím nič. Stále je tma. Moje deti sú presvedčené, že najlepšie dni sa začínajú v noci. Asi to niekde čítali.
Zalievam svoju prvú kávu. Šuchtám sa do kúpeľne. "Před zrcadlem ráno nesmím to vzdááááát... Až si pro mňe přijdou s kazajkou pro blázny, snád to nepokazííííím a múj smích zazníííí." Janek Ledecký bol tiež obeťou materskej dovolenky? Pardon, rodičovskej?
Mier s vami, matky. Tie, ktorých deti v noci nespia. Veď len silnému Boh nadelí veľa trápenia.
Lebo vie, že to dá. Dôverujú nám na Najvyšších miestach. Nie je to pocta?
