...ešte by mi na dvere zaklopali páni z rybárskeho zväzu a nepredali nám lístok na budúci rok!
A to by bola škoda, lebo na tomto plese niet chyby. Vážne, ani jednej. Dokonca sa niektoré ženy tešia aj z toho, že nevyhrali hlavnú cenu v tombole - metrového sumca... Ľudia nechcem preháňať, ale toho keby moje deti pohladkali po plutvičke ako tie "papriky, čo majú krídla", čo nám na Vianoce plávali vo vani - kapry to boli (preklad zo slovenského jazyka môjho syna - do slovenského jazyka bežného používateľa), tak by asi aj z nôh spadli.
Na moje prekvapenie sa tá pani, čo ho vyhrala, potešila! Teda, neviem teraz takto spätne identifikovať, či to boli slzy dojatia, čo sa jej leskli v očiach... V každom prípade, niekto ho vyhrať musel a my sme to neboli. Ja som si vydýchla, že nebudem musieť robiť tritisíc rybacích fašírok celej ulici, a mohli sme sa zabávať ďalej.
Ďalšou krásnou vecou je, že pozornosť rybárov sa konečne v zime začne preklápať aj na svoje polovičky doma, ktorým tiež z nedostatku pozornosti začali šupiny rásť (a možno to boli opäť len šaty s flitrami, ale vážne je to pekné! Ja sa už vôbec nečudujem, že chodia tí chlapi rybárčiť. Okrem toho, že šupiny/flitre/bársčo ligotavé rybám aj ženám pristane, máme prvý známy prorybací dôvod - ryby sú nemé. Dôvod druhý - keď sa muž svojmu úlovku dostatočne vyteší, vyhladká si ho, urobí selfie... HODÍ HO - síce trošku pridusený - SPäŤ DO VODY! Teda, v tom lepšom prípade... So ženou, fu, no to už také jednoduché nie je. Ibaže by Clyde Griffits z Americkej tragédie bol silným inšpiračným zdrojom... (radšej nie, chlapi...)
Ženy presne vedeli aké návnady na ples zvoliť, muži sa chytili, venovali im predlhé zasnené pohľady, tance, bozky, aaaach, už ma to aj písať láka a lá Sládkovič!
Konečne spolu! Konečne v spoločnosti! Čítala som z bublín nad hlavami žien... ženy si vážili prítomnosť svojich polovičiek, lebo vždy mohli ísť na dierky (pozor, rybárčenie je celoročný šport! a tie diery v zamrznutej jazernej ploche to nie je "sranda" z kreslených filmov, ako som si myslela, keď som bola ešte o kus mladšia a o kus naivnejšia ako teraz... Normálne, pílečka do ruky a idú! Do mínusových teplôt, do mrazov...) Tí menej odolní ostávajú pri svojich dier... pardon, dievkach doma pod dekou...
...a ja som vďačná, že aspoň cez zimu mám aj ja svojho koníčka. Opäť doma. Hijó!
Preto prvý januárový článok až teraz. Žiadna frustrácia, žiadna inšpirácia... však ma poznáte :-)