...zopár udíc, nových "mušiek", ktoré si po večeroch viazal v jaskyni a s bojovým pokrikom Hijó, banán! sa vybral sa na lov. Nech máme zdravú večeru... (životný štýl Chyť a pusť na niektorých jazerných revíroch neplatí, ulovenú rybu musíte dovliecť domov, či ju manželka chce pitvať alebo nie...)
Pri predstave ďalšieho sobotného večera stráveného pri knižke, som sa rozhodla zmeniť stratégiu. Čo robia iné ženy mužov - lovcov? Hm, žena by mala podľa všetkého strážiť oheň...
Vychystala som deti a vybavila starké - opatrovateľky. Obliekla som si jedinú sukňu, ktorú mám, nalíčila som sa o málinko viac než obvykle a rozhodla sa zúročiť dlhoročné hodiny tanca na latino party so slobodnými priateľkami v meste. A ako dobre som urobila!
Trofej v to ráno nedoniesol domov len manžel. V kuchyni vo váze na neho ráno čakala nádherná ruža, ktorou ma obdaril neznámy krásavec pri barovom pulte... Ledva som rozlepila oči, pýtal sa : "Od koho si dostala ten kvietok?"
Rozospato som sa poškrabkala vo vlasoch, obrátila sa na druhý bok (nech nemusím klamať do očí) a zamrmlala "Čo ja viem.."
Skúšal inak: "No určite... ale isto musel byť škaredý, keď mi nechceš prezradiť..." Usmiala som sa a nepovedala vôbec nič.
O dva dni na to ma prišiel vyzdvihnúť na tanečnú a v aute na sedadle spolujazdca ma čakalo prekvapenie.
Ruža. Červená. Trikrát väčšia od tej rozkvitajúcej doma vo váze...
Usmiala som sa. Predsa je to tak. Muž loví. Žena stráži oheň. Ale ten oheň a iskra v oku najskôr musí byť v nej samej.
