... a keď ste sa konečne začali cítiť a vystupovať vo vlastnej koži dobre a autenticky... vstúpili do vášho perfektne nalinajkovaného života deti. A ste opäť na začiatku vyčerpávajúcej odysey, (ne)spoznávate sa v banálnych situáciách, tú krásnu "vydretú" sebakontrolu nad životom ste videli naposledy s poslednou prespatou nocou bez detského plaču... (medzi rečou, bojkotujem zimný čas, pridajte sa ku mne. Na budíček o piatej ráno som si pri deťoch časom zvykla - hoci sa obávam, že do budúcna to bez Lexaurinu nedám -, no keď sme dnes vstali o štvrtej, chcelo sa mi plakať. Psychika je mocný pán.)
Deti sú rozkošné. Sú čarovné. A vďaka nim pochopíte, prečo Nietzsche vo svojej koncepcii nadčloveka, ho prirovnáva k niečomu tak nevinnému a čistému. Dieťa si vás podmaní a opantá obyčajným pohľadom do očí, sladkým úsmevom, spontánnosťou svojho smiechu, grgania a prdenia (vždy v tých najnevhodnejších situáciách) a svojím nadšením z každej viac či menej obyčajnej veci nadchne opäť aj vás.
A v neposlednom rade je nemilosrdné. Keď niečo chce, musí to mať. Hneď, za každú cenu, bez najmenšieho zľutovania neváha použiť všetky zbrane, aby dosiahlo svoj cieľ. Takmer každé dieťa prechádza obdobím vzdoru a je to úplne normálny jav. V tomto článku sa mu nechcem venovať.
Chcem poukázať na tie vlastnosti detí, v ktorých ste sa našli vy sami. Stalo sa vám to už niekedy? Chvíľu ste pozorovali správanie svojho dieťaťa v bežnej situácii počas dňa a jeho reakcie vás obarili. Možno ste sa pristihli, že svoje dieťa karháte za jeho tvrdohlavosť, neoblomnosť, bojazlivosť, hanblivosť, atď atď.. a zrazu ste ostali nepohnute stáť, lebo ste videli seba spred niekoľkých rokov (pred všetkým tým duchovným hľadaním samého seba :-) a dostali ste facku nepríjemného deja-vú.
A v duchu ste sa pýtali svojich rodičov, ako to s vami kedysi mohli vydržať. A pomysleli ste si, aké to bude mať vaše dieťa ťažké a ako raz doplatí na svoj podrezaný jazyk, lenivosť, aroganciu, lakomstvo, atď atď (doplňte si tie vaše vlastnosti, ktoré vás v živote už nejeden raz dobehli a doplatili ste na ne). A ako tomu zabrániť. A to, že tomu zabrániť nedokážete. Lebo, ak bude vaše dieťa skutočne po vás, už teraz viete, že si nedá povedať. A bojíte sa, lebo viete, že raz sa popáli. A vy to nechcete, lebo ho milujete najviac na svete a keďže je aj kúsok (alebo poriadny kus) z vás samých, bude to bolieť i vás. Možno viac ako raz jeho.
Tak veľa šťastia, milí rodičia, aby sme sa dokázali pozerať na napredovanie a rast našich detí milosrdne a láskavo, bez výčitiek a rád, ktoré naše deti zaručene nebudú chcieť počuť, a aby sme sa na ne nesnažili prenášať svoje predstavy o živote, dopriať im slobodu a pevné korene zároveň.
Veľa šťastia i mne, keď vidím, ako dennodenne zlyhávam. (Vo svojich predstavách a ideáloch o tom, ako vyzerá dobrá mama.)